Eva Klanduchová je zakladateľkou programu SlimAcademy v rámci projektov Akadémie psychológie, rozvoja osobnosti a vzdelávania. Špecializuje sa na individuálne a skupinové poradenstvo v manažmente nadváhy a obezity s využitím kognitívno-behaviorálneho prístupu (KBT), ktorý integruje emocionálne, kognitívne a behaviorálne prvky ľudského prežívania a správania a reflektuje tak na individuálne potreby klientov.
Aktuálne pôsobí ako interná doktorandka na Ústave klinickej psychológie (Fakulta psychológie, Paneurópska vysoká škola), kde sa venuje výskumu psychologických a behaviorálnych aspektov nadváhy a obezity. Je autorkou niekoľkých vedeckých prác a publikácií.
S Evou Klanduchovou som sa rozprávala o tom, prečo nám chudnutie nezaberá a stále priberáme.
Evi, prečo si sa ako psychologička rozhodla venovať práve chudnutiu?
Pred dvomi rokmi som sa úplnou náhodou dozvedela o výcviku v kognitívno-behaviorálnom prístupe v terapii nadváhy a obezity a veľmi ma táto problematika zaujala. Keďže ide o úplne iný prístup ako ten, ktorý máme zafixovaný, že treba len „menej jesť a viac sa hýbať“. Veľmi ma oslovil komplexný prístup a najmä pátranie po individuálnych príčinách, nie len o „riešení“ dôsledkov energetickým deficitom.
Nie je tejto témy a odborníkov na ňu už trh presýtený?
Trh je značne presýtený výživovými poradcami a trénermi, ale psychológov, ktorí sa tejto problematike venujú, je najmä na Slovensku veľmi málo. Napríklad emočnému jedeniu sa venuje viacero koučov, ale tým chýba hlbší psychologický pohľad na túto problematiku a príslušné vzdelanie. V prípade závažnejších porúch emocionálnej regulácie, tráum alebo porúch príjmu potravy je potrebné klienta odporučiť špecialistovi - na toto kouči nemajú kvalifikáciu. Ja sama napríklad nepracujem s ľuďmi, ktorí vykazujú diagnostické kritéria pre nejakú poruchu príjmu potravy, tým sa môže venovať len klinický psychológ alebo psychoterapeut.
Prečo priberáme?
Veľmi jednoduchou odpoveďou by bolo, že prijímame viac energie ako naše telo dokáže využiť, ale problém prečo svetová populácia priberá posledné desaťročia raketovým tempom je oveľa komplexnejší a zložitejší.
Ako to teda je?
Kontinuálny nárast nadváhy a obezity sledujeme v rozvinutých krajinách zhruba od 70. rokov minulého storočia. Predpokladá sa, že v roku 2030 bude až 60% svetovej populácie postihnutej nadváhou alebo obezitou - čo je skutočne enormné číslo. Dnes už hovoríme o pandémii. Priberáme napríklad aj preto, lebo náš organizmus si v rámci evolúcie vyvinul veľmi efektívny mechanizmus ukladania energie pre časy nedostatku potravy a hladomoru. Tento adaptačný mechanizmus zabezpečoval naše prežitie. V minulosti to dávalo dokonalý zmysel, dnes už nie, keďže žijeme v prostredí, kde máme jedlo k dispozícii kedykoľvek. Čiže evolučný mechanizmus, ktorý mal za cieľ nás chrániť a zabezpečiť naše prežitie sa otočil proti nám a predstavuje pre naše zdravie reálnu hrozbu.
Čo sa teda zmenilo?
Zmenilo sa predovšetkým zloženie jedla, ktoré máme k dispozícii resp. si ho vyberáme a nejde len o fast food. Prestali sme jesť skutočné čerstvé potraviny a čo raz väčšiu zložku našej potravy tvoria vysokospracované potraviny, ktoré obsahujú množstvo pridaného cukru alebo fruktózy, alebo čo je ešte horšie kombináciu cukru a tuku. Tie sú pre nás obzvlášť rizikové.
V čom sú pre nás rizikové?
Rizikové sú predovšetkým v tom, že podnecujú tzv. hedonické jedenie, čiže čoraz častejšie motívom nášho jedenia nie je fyziologický hlad ale chuť. Potravinársky priemysel je v tomto veľmi sofistikovaný a produkuje potraviny, ktoré aktivujú isté časti nášho mozgu, ktoré sú veľmi citlivé na istý typ potravín - po ich konzumácii pociťujeme veľmi prijemné pocity vďaka produkcii chemických látok a neurotransmiterov napr. dopamínu, endogénnych opioidov a kanabinoidov. Tie pocity môžu byť veľmi silné a u niektorých ľudí dokonca dokážu vyvolať symptómy podobné závislosti. Aktuálne sa už dokonca hovorí o závislosti na jedle - tento koncept intenzívne skúmajú na univerzitách v USA napr. na Yale. Tejto problematike sa už venujeme aj na Slovensku - aktuálne vediem dve výskumné štúdie, ktoré testujú koncept závislosti na jedle práve prostredníctvom metódy, ktorá bola vyvinutá v USA ide o dotazník stravovacích návykov - Yale Food Addiction Scale.
O aké potraviny ide?
Ide predovšetkým o potraviny, ktoré sa vyznačujú tzv. vysokou palatabilitou, nazývame ich aj hyperpalatabilné potraviny. Palatabilita predstavuje kladnú reakciu nášho mozgu na chuť, vzhľad, konzistenciu a štruktúru jedál alebo nápojov. Ide o potraviny s vysokým obsahom pridaného cukru, tuku alebo soli a ich kombináciou vznikajú tzv. hyperpalatabilné potraviny - dobrým príkladom takej potraviny je napríklad zmrzlina, nutella, čokoláda, zákusky, šišky (vysoký obsah tuku a cukru), hranolky, čipsy (kombinácia sacharidov, tuku a soli) alebo sladené nápoje, do ktorých okrem enormného množstva cukru výrobcovia pridávajú soľ, pretože práve takáto kombinácia je pre náš mozog a chuťové poháriky veľmi atraktívna. Niektorí vulnerabilní jedinci nedokážu takémuto typu jedla odolať, vyvoláva v nich tak silnú pozitívnu reakciu a pocity, že dokážu jesť až za hranicu fyziologického nasýtenia práve kvôli neodolateľnej chuti a euforickým pocitom, ktoré v nich toto jedlo vyvoláva. Veľakrát jedia až do momentu kedy im je z prejedenia fyzicky zle, majú pocit straty kontroly, nedokážu sa ovládnuť a po jedle nasledujú výčitky svedomia, pocity zlyhania a sebaobviňovanie. Čím častejšie sa im tieto epizódy opakujú tým viac sa posilňujú neurálne dráhy v mozgu, ktoré ich nútia toto správanie opakovať a veľmi rýchlo sa ocitajú v bludnom kruhu, z ktorého nevedia vystúpiť.
Čiže isté typy potravín priamo pôsobia na náš mozog?
Áno, presne tak. Jedlo aktivuje neurálne okruhy odmeny v mozgu (spojené s produkciou dopamínu) tým, že sa nám v krvi zvyšuje koncentrácia glukózy a narastá produkcia inzulínu. Ďalší mechanizmus, ktorý nášmu mozgu poskytuje pocity odmeny je prostredníctvom chuti. Tento proces zahŕňa napr. produkciu endogénnych opioidov a kanabinoidov. Rovnaké neurálne obvody v mozgu dokážu aktivovať aj tvrdé drogy napr. kokaín, deje sa to ale prostredníctvom ich farmakologických účinkov (priamo pôsobia na neurotransmitery v mozgu). Viacerí psychológovia a neurovedci sa zhodujú na tom, že cukor a hyperpalatabilné potraviny môžu byť vysoko návykové.
To znie priam nebezpečne, prečo sa o tom u nás nehovorí?
Zatiaľ závislosť na jedle resp. istom type jedál nie je u nás ani vo svete špeciálnou diagnostickou kategóriou. V odborných kruhoch zatiaľ nedošlo k zhode, či ide o validný koncept, a stále prebiehajú výskumné štúdie, ktoré sa snažia nájsť odpoveď na to, či ide o skutočnú závislosť v zmysle látkovej závislosti. Zaujímavý výskum prebieha v USA, kde sa tejto problematike venuje napr. Eric Stice z Výskumného inštitútu v Oregone (Oregon Research Institute). Stice spolu s kolegami zistili, že cukor aktivuje v mozgu tie isté centrá ako tvrdé drogy (napr. kokaín). Zistili tiež, že ľudia, ktorí konzumujú veľa cukru si časom vytvoria toleranciu a pre uspokojenie potrebujú stále väčšie množstvo – čo predstavuje rovnaký mechanizmus, ktorý funguje aj pri iných látkových závislostiach.
Čiže si môžeme vypestovať závislosť na cukre?
Vyzerá to tak. Dokonca výskumy naznačujú viaceré podobnosti v tom, ako funguje mozog obéznych ľudí a ľudí závislých od drog. Zaujímavú štúdiu napríklad uskutočnil tím Nory Volkow z Národného inšitútu pre drogové závislosti v USA (National Institute on Drug Abuse). Pri skúmaní mozgu obéznych pacientov a ľudí závislých od drog a alkoholu, využili zobrazovaciu metódu pozitrónovej emisnej tomografie (PET) a zistili viaceré podobnosti v tom ako funguje ich mozog, konkrétne neurálne dráhy dopamínu. Ich štúdia uvádza, že závislosť na drogách, alkohole alebo na jedle je dôsledkom podmieňovania a zvýšeného prahu pre pociťovanie odmeny (tzv. „reward threshold“), ktorý je spôsobený opakovanou stimuláciou drogami alebo jedlom u vulnerabilných jedincov. Čo je ale obzvlášť zaujímavé je, že ich výskum ukázal, že očakávaný stimul (napr. jedlo) vo zvýšenej miere aktivuje systém odmeny a motivácie a potláča systém kognitívnej kontroly. To znamená, že títo ľudia nie sú schopní potlačiť potrebu užiť drogu alebo skonzumovať jedlo, napriek veľkej snahe mu odolať. Ich vôľové procesy tu teda zlyhávajú - strácajú kontrolu nad tým čo robia.
Čo s tým môžeme robiť? Ako nespadnúť do tejto pasce?
Najlepšou stratégiou je vyhýbať sa takýmto potravinám, zároveň si ale treba uvedomiť, že niektorí ľudia sú menej ohrození a niektorí viac. Treba sa odpozorovať a zistiť ako na tom sme, či naše správanie dokážeme ovládať a vieme prestať jesť, keď si to zaumienime, alebo vidíme, že tú kontrolu nemáme, v tom prípade je potrebné isté potraviny z nášho jedálnička v čo najväčšej miere eliminovať.
Čo odporúčaš tým, ktorí sa rozhodli tému chudnutia a zdravého životného štýlu zobrať komplexnejšie?
Aby si pozorne vyberali ľudí, ktorým sa zveria so svojim problémom, pretože nekvalifikovaný prístup by mohol niektorým klientom ublížiť alebo zhoršiť ich stav. To, či sa obrátiť na výživového poradcu, trénera alebo psychológa závisí od celého komplexu informácií, pokiaľ má klient skúsenosť, že u neho tradičný prístup opakovane nezafungoval, je určite dobré skúsiť jeho problém riešiť inak.
Pre koho sú určené služby psychológa, ktorý sa zaoberá chudnutím? A čo môžem ako klient očakávať?
Pre ľudí, ktorí opakovane bojujú so svojou hmotnosťou, jedením a tým, ktorí potrebujú zistiť prečo sa im nedarí. Kognitívno-behaviorálny prístup kladie dôraz na úvodný „assesment“ resp. KBT vyšetrenie a identifikáciu príčin nadváhy a obezity. Tie sa môžu týkať viacerých oblastí - emocionality, kognícií, návykov, správania, copingových stratégií, potenciálne adiktívneho typu správania alebo porúch príjmu potravy. Bez toho, aby sme zistili skutočné príčiny nášho priberania sa nemôžeme posunúť ďalej. To je alfa omega celého prístupu, na základe týchto informácií sa klientovi nastaví terapeutický plán. Niekedy s klientom pracujeme niekoľko týždňov alebo mesiacov. Počas individuálnych stretnutí sa venujeme analýze jeho správania, návykov a postupne do života zavádzame malé zmeny a techniky, ktoré sú nápomocné pri chudnutí ale najmä udržateľné. Klienti môžu absolvovať úvodnú konzultáciu a na základe nej sa rozhodnúť či chcú absolvovať celý program - ten je časovo rozložený do 8 stretnutí, kde postupne preberáme všetky spomenuté oblasti.
Vypočujte si rozhovor s Evou Klanduchovou